Prvá otázka, keď niekomu poviem, že cvičím s trénerkou je: Koľko to stojí? Už som sa na ňu naučila neodpovedať...
Financie sú a vždy aj budú v našom živote dôležité. Odvíja sa od nich mnoho. Nikdy som nemala rada peniaze. Vznikajú pre ne mnohé hádky, ľudia sú nervózni, keď ich nemajú, mnohí sa menia ak ich majú zrazu príliš... Keď som začala v 15tich rokoch chodiť na brigády, začala som si peniaze viac vážiť. Zrazu mi bolo viac ľúto dať tie peniaze na oblečenie, alebo na nejakú inú kravinu, ktorú možno ani nepotrebujem. Prešla som si mnohými brigádami, počas štúdia na vysokej škole som mala aj niekoľko naraz. Viem aké náročné je pre peniaze robiť a aj aké náročné je ich púšťať z ruky.
Veľakrát v minulosti pri pokusoch o schudnutie som koketovala s myšlienkou, že si zaplatím trénera. Vždy to stroskotalo na financiách. Tie peniaze som proste ľutovala. Ako ja mám platiť niekomu za to, že som sa vyžrala na vorvaň? Nehrozííí.
Až prišli zdravotné problémy, ktoré tiež niečo stáli. Lieky, vitamíny, nehovoriac o tom stratenom čase, keď som behala hore dole po lekároch.
Keď som sa rozhodovala, či ísť do toho s trénermi alebo nie, veľa som to rozoberala s priateľom. Ten je horší ako strýko Držgroš - nie taký bohatý, ale taký lakomý :). Samozrejme sme riešili financie, nebolo to málo. Rozhodli sme sa, že ideme do toho, nech to stojí čo to stojí a nejako to vykryjeme. Mala som nejakú čiastku našetrenú tak som ju investovala s riskom, že buď to bude dobrá investícia, alebo úplne naprd. Bum, vyšlo to :). Už po prvom mesiaci som vedela, že som spravila dobre. Po druhom mesiaci som vedela, že chcem ušetriť ďalšie peniaze, aby som si mohla dovoliť platiť trénerku aj naďalej. Ešte aspoň ďalšie 3 mesiace. Nakoniec prešiel už ďalší mesiac a ja stále trénujem s Monikou.
Prečo s ňou trénujem až doposiaľ?
Premýšľala som už, či to nie je skôr o mojej pohodlnosti. Alebo strachu, že to sama nedám. Som si však istá, že by som to dala aj sama. Avšak stále nedokážem zo seba vydolovať to, čo zo mňa vydoluje Monika. Občas ju za to fakt strašne neznášam. Keď nado mnou stojí, ja v krkolomnej polohe a ona mi ešte upravuje zadok, lebo ho mám privysoko, hovorí aby som sa spevnila, ale keď už mňa aj to samotné spevnenie vyčerpáva. No sama by som si takú reflexiu nedala. Neupravila by som sa do tej polohy, lebo tá jednoduchšia mi je pohodlnejšia. Viem, že by som sa len ťažko prinútila robiť niektoré cviky, lebo si myslím, že ich nedokážem. Omyl, ja ich fakt dokážem, Monika je taký optimista, vždy mi povie: jasné to dáš. Verí mi. A ja to väčšinou naozaj dám :). Skúšala som aj doma cvičiť s priateľom. Keď som kňučala, že to bolí, tak na mňa pozrel "a prečo to robíš? nerob to, keď ťa to bolí." Dostal rýchloškolenie, že to mi nesmie hovoriť, len nech mi pekne stopuje čas a hovorí mi, že to dám a mám sa snažiť.
Nie je však tréner ako tréner. Pre mňa je veľmi dôležité, aby bol tréner tú hodinu naozaj so mnou. Fyzicky aj psychicky. Venoval sa mi naplno, podporoval, povzbudzoval, ukazoval mi daný cvik hoci aj 5krát, upravoval ma. Vysvetlil mi, ktorý cvik je na čo dobrý, prečo ho cvičíme, na čo si mám pri ňom dávať pozor, prečo ho nerobiť tak alebo onak, ale presne tak ako mi to tréner ukáže. Je pre mňa dôležité pochopiť dané cviky a ich správnu tehcniku, aby som si nezničila telo, aby som nezaťažovala zbytočne kĺby, neničila si chrbticu. Tiež je to dôležité preto, lebo raz budem určite cvičiť aj sama. A k tomu potrebujem ovládať techniku najlepšie ako som schopná, lebo to ma už nebude mať kto upravovať. Tréner je človek,s ktorým trávim veľa času. Dôverujem mu (viem, že mi tú tyč s kotúčmi na hlavu nepustí), poviem mu aj o svojich starostiach (tiež to ovplyvňuje chudnutie), teším sa na neho, hlavne ak srší energiou, ktorú mi dokáže posunúť. Dôležité pre mňa je, že sme s trénerom voči sebe otvorený, ak mne príde niečo nahovno poviem to. Ak trénerke príde, že sa málo snažím, povie mi to. Neurážame sa potom, ale zamyslíme, zmeníme ak treba. Odmenou pre trénera je podľa mňa práve to, že makám a výsledky sa dostavujú :). Nefrflem furt, že to neide, rešpektujem ho. A zase, keď už si tie prachy do kelu platím, tak to využijem tak ako sa len dá. Pýtam sa, učím sa, pozorujem, skúšam, tvrdo makám, napredujem :).
Ak ma bolí zub, idem k zubárovi, ak sa mi pokazí práčka, zavolám si opravára práčky...Ak mi však po oprave zubu na druhý deň vypadne plomba, možno dám zubárovi ešte jednu šancu. Ak sa mi to však stane znova, tak si nájdem nového...
V jednej knihe o športovaní a zmene životného štýlu som sa dočítala, že tréner je zbytočný. Pre mňa je však tréner neskutočná podpora, motivácia, pomoc. Je len a len na našom uvážení, či sa do boja pustíme sami, alebo s podporou trénera. Mne sa po mnohých pokusoch, keď som na to bola sama a nešlo to, osvedčili tréneri. Tie peniaze som zatiaľ vôbec neoľutovala a považujem to za jednu z najlepších investícií. Možno sa na to budem o pár rokov pozerať inak, momentálne som však spokojná so svojou voľbou.
Plne podporujem aj ľudí, ktorí sa do toho pustia sami. Hlavne na sebe pracovať a nevzdávať to, výsledky sa určite dostavia, ak robíme veci tak ako máme :).
Pekný deň všetkým
Lucia
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára